Pršiplášte a vodeodolné odevy ušli dlhú cestu kým sa dostali tam, kde sú dnes. Ľudia sa odjakživa snažili chrániť pred dažďom a boli veľmi vynaliezaví v použití toho, čo mali okolo seba. Do 19. storočia to boli takmer výlučne prírodné materiály a ich kombinácia. S nástupom širšieho použitia chémie v 20.storočí nastal výrazný posun a zrodili sa pláštenky ako ich poznáme dnes.
Inuiti a veľrybie črevo
To podobne ako ľudské črevo musí zadržať vodu, no zároveň dovoliť telu vstrebať živiny. Idea bola podobná ako pri gore-texových membránach – črevo zadrží vodu zvrchu a zároveň umožní odvod vlhkosti zvnútra.
Z veľrybieho čreva si vyrobili jednoduché pláštenky a dokonca použili lepidlo vyrobené z kostí, aby švy neboli šité ale lepené a lepšie tak zabránili prieniku vody.
V starovekej Ázii bol jedným z najstarších nájdených odevov do dažďa plášť zo slamy a trávy, ktorou sa chránili farmári v Starovekej Číne kým dreli na poliach počas sezóny dažďov. Tieto odevy síce splnili svoj účel, ale boli ťažké a obmedzovali v pohybe.
S postupom času boli vynájdené iné spôsoby výroby ako napríklad impregnácia tkaniny olejom, ktorý odpudzoval vodu. Použité boli aj nové druhy tráv a listov, takže vo výsledku bola pláštenka ľahšia.
Amazonka a prírodná guma
V inej časti sveta, v dažďových pralesoch Južnej Ameriky extrahovali domorodci latex z kaučukovníka a vyrábali primitívne nepremokavé oblečenie a obuv. Keď Európania podnikali v 18. storočí expedície do Amazonského pralesa, inšpirovali sa domorodcami a sami začali v Európe s výrobou nepremokavého oblečenia s použitím prírodnej gumy.
Európa nadväzuje
Použitie kaučuku pri výrobe pršiplášťov bolo v 18. storočí populárne, no prírodný kaučuk nemal práve ideálne vlastnosti. V teplom počasí zmäkol a lepil sa, v chladnom stvrdol a bol lámavý.
Posunom bol vynález vulkanizácie kaučuku v 19.storočí škótskym chemikom Charlesom Mackintoshom (dodnes sa v angličtine pre označenie pršiplášťa používa slovo „mackintosh“ alebo skrátene „mac“). Kaučuk bol po tomto procese ohybnejší a lepšie si aj v teplejšom či chladnejšom počasí držal tvar.
Mackintosh tiež zdokonalil proces výroby nepremokavej tkaniny – guma sa nenanášala priamo na látku, ale medzi dve vrstvy tkaniny. Upozorňoval krajčírov, aby nepoužívali ihly, lebo plášte budú prepúšťať vodu. Časom si otvoril svoju manufaktúru, kde vyrábal pršiplášte, ktoré mali tepelne zvárané švy.
V polovici 19. storočia firma Bax&Company prišla na scénu s vodeodolnou vlnou, ktorá bola chemicky ošetrená aby odpudzovala vodu. Nahusto tkaná vlna vytvorila materiál, ktorý nebol úplne nepremokavý ale bol ľahký a priedušný a začali sa z neho vyrábať plášte s opaskom a výložkami (v angličtine tzv. „trench coat“).
Tie si našli miesto v britskej armáde počas prvej svetovej vojny a po jej skončení sa z nich rýchlo stal praktický módny doplnok pre mužov aj pre ženy (dodnes sa vyrábajú aj v armádnej olivovej zelenej).
Druhá svetová vojna naštartovala petrochemický priemysel a po jej skončení vzniklo množstvo nových vodeodolných materiálov ako napríklad vinyl, nylon, či polyuretán. Výroba sa zefektívnila a pršiplášť bol čoskoro dostupný pre každého.
Ak by človek 20. storočia očakáv
al v 21. storočí silové pole nad hlavou, ktoré bude odpudzovať vodu, asi by bol sklamaný, ale minimálne by videl pokrok v membránových technológiách, ktoré zadržia dážď, no prepustia vlhkosť zvnútra. A možno sa jedného dňa dočkáme aj toho silového poľa, ale dovtedy si musíme do zamračeného dňa pribaliť dáždnik alebo pršiplášť.
Zdroje:
[1] https://en.wikipedia.org/wiki/Mino_(straw_cape)
http://www.goinginstyle.org/blog/2013/9/24/history-of-raincoats
http://gizmodo.com/the-history-of-rain-jacket-tech-from-intestines-to-gor-1684027896